Hana rozlepila zaspaté oči. Nespoznával to tu. Biele steny, na kratšej z nich bola akási monštruózna obrazovka, pod ňou dizajnová skrinka. A ešte postele. Štyri. Na jednej z nich poskakoval chudý blonďavý chlapík a obchytkával stenu.
Rýchlo sa pozrela pod prikrývku a spokojne si vydýchla. Bola oblečená.
„Kde to sme?“ zašepkala trasľavým hlasom.
Obchytkávač ledabolo otočil hlavu a neurčito mrdol plecom. Preskočil na druhú posteľ a neprestával sa venovať stene. Spod paplóna sa ozval tenký výkrik postreleného kozľaťa a spŕška detských nadávok.
Chlapík uskočil späť, akurát včas, aby vykukla rozcuchaná brčkavá hlava. Uprene sa zadívala na narušiteľa a spustila ďalšiu várku kozľacieho jakotu.
„Krista,“ ozvalo sa z poslednej, ešte neodhalenej prikrývky, „To tu musíte robiť taký hurhaj hneď zrána?“
Hana nevydržala a rozhodla sa prerušiť trojicu pomätencov: „Doboha, kde som a ako som sa sem dostala?“
„To netuším. No čo je horšie, neviem, ako sa odtiaľto dostať preč,“ odvetil rozrušeným hlasom blondiačik.
„No hádam tak, ako sme sa sem dostali!“
„A ty vieš ako? Lebo ja tu ani za boha neviem nájsť dvere. Ani nič, čo by sa dalo otvoriť.“
„Kto ste?“ zaštebotalo dievčatko – kozliatko, keď sa konečne vybľačalo od prvotného šoku. Tiež intuitívne skontrolovalo stav ošatenia pod paplónom.
„Volám sa Hana a poviem ti, vôbec sa mi tu nepáči.“
„Ani mne. Mimochodom, som Jerguš. A fakt netuším, ako som sa sem dostal.“
„Ja som Viky a chcem ísť domov,“ zaplakala brčkavá hlava.
„Krista, vy si fakt nedáte pokoj? To sme nemohli odložiť to zoznamovanie na neskôr,“ burácala posledná prikrývka, stále neodkrytá, „ale keď inak nedáte, moje ctené meno je Roman.“
„Choď do riti!“ zavrčala Hana a vyskočila z postele, „musí tu byť nejaký východ.“
Len čo začala prekutrávať steny, pridala sa k nej aj Viky s Jergušom.
„To musela byť žúrka,“ vyteperil sa von konečne aj posledný spachtoš, „nemáme tu nejaký vyprošťovák?“
„Nie je tu nič. Absolútne nič,“ rezignovalo kozliatko.
„Pamätá si vôbec niekto niečo zo včera?“
„Ja som bol včera na posedení s kamošmi u Červeného draka. Ani som veľmi nepil a predsa mám okno ako fras,“ doznal sa blondiačik.
„Fakt? Ja tiež. S kolegami sme tam išli osláviť ukončenie projektu,“ pridala sa Hana s nádejou v hlase.
„Tak to dáva súvislosť, kde sme sa dali dokopy. Ja som tam bol asi tiež. Zvyknem tam ísť v piatok na kapurkovú, keď zatvoria ostatné podniky,“ zachechtal sa študent Roman.
Na rade bola Viky: „Ja tam pracujem. V bare.“
„Neviem, čo si nám to namiešala do drinkov, ale kúpim od teba nejakú vzorku. Na triezvo to musí byť dobrá šleha!“
„Nič som neprimiešavala. A už vôbec neviem, ako sa to mohlo stať. Nič som nepila.“
„Robíš v bare a nič si si neuhla? Neverím!“
„No možno trošku, ale nie toľko, aby som mala také okno ako vy ostatní, no predsa mám.“
„Uniesli nás a teraz nás pozorujú cez tú obrazovku!“ vykríkla Hana a rozbehla sa proti nej. Hodila sa z celej sily, akoby chcela vyvaliť dvere, no čierna plocha sa po prudkom náraze ani nehla.
„Čistý Orwell a jeho 1984,“ zamrmlal si pre seba Jarguš.
„Kto?“ dopytoval sa študentík, „tak poďme toho Orwella nakopať!“
„Ten je už dávno po smrti.“
„Chceš mi povedať, že nás uniesol duch?“
Odpoveďou mu bolo rezignované mávnutie ruky.
„Vylezte von, vy bastardi,“ vrieskala Hana k obrazovke, no žiadna odozva, tak zmenila taktiku, „hej ty, obrazovka, ozvi sa! Prosííím!“ žobronila.
„Vitajte na palube, ľudia,“ ozvalo sa z druhej strany strojovým hlasom.
Všetci štyria zamrzli na mieste.
„Pustite nás von!“
„Žiadosť sa zamieta.“
„Prečo?“ pridal sa Jerguš.
„Je to tam pre vás nebezpečné,“ odvetilo z éteru.
„Tak nebezpečné? Doteraz nikomu nevadilo, že ma v noci na ulici môže niekto zapichnúť kvôli dvacke a zrazu toľko starostí o moju bezpečnosť! Ja to risknem a vrátim sa do nebezpečného sveta.“
„Pustite nás domov!“ rozkazovala Viky.
Ani Hana neostala bokom: „Čo to má znamenať? Skončime tú hru. Ja chcem ísť preč!“
Jerguš tiež kričal: „Kto ste, že nás tu držíte bez nášho súhlasu?“
A Roman s ním: „Do riti, vylez von a ja ti ukážem, čo je nebezpečenstvo!“
„Na vaše otázky vám odpoviem, ale musíte ich klásť jednu po druhej. Nezvládam odpovedať na všetky naraz,“ odvetila necitlivo obrazovka.
„Tak príď sem, nech si to rozdáme ako chlap s chlapom!“ zastrájal sa študent.
„Nemožné! Som len algoritmus oprávnený komunikovať s vami a starať sa o vaše základné potreby.“
„Toto už presahuje všetky medze. Nerobte zo mňa vola, ja som študovaný! To si naozaj myslíte, že sme úplní blbci?“
„Kam nás beriete?“ spýtala sa Viky už pokojnejším hlasom.
„Vo vašom názvosloví sa tá hviezda volá Sírius. Tam bude váš nový domov.“
„Hádam mi nechceš povedať, že si nejaký zelený mužíček?“
„Ako som vám povedal, som algoritmus vyvinutý na komunikáciu a zaisťovanie životných potrieb živých organizmov pochádzajúcich z vašej planéty.“
Jerguš sťažka prehltol: „To mi chceš povedať, že je nás tu viac ORGANIZMOV?“
„Áno. Na palube prepravnej lode sa nachádza množstvo schránok ako je vaša, kde prepravujeme najtypickejšie zastúpenie organizmov z vašej planéty.“
„Aké organizmy, čo za typické organizmy?“ pýtala sa Hana splašene.
„Typických zástupcov pozemskej fauny a flóry.“
„Načo vám to bude?“
„Strácate čas, ľudia. Robia si z vás dobrý deň nejaký dementi v bielych plášťoch. Zavreli nás do blázinca kvôli pokusu. Teraz na nás budú skúšať všelijaké modely a sledovať, či nám z toho hrabne alebo sa tu vzájomne pozabíjame,“ vykrikoval Roman.
„Ako to môžeš vedieť?“ pýtala sa Viky.
„Aj ja pozerám telku.“
„To nemá zmysel. Čo by z toho mali?“ pýtal sa Jerguš
„Prestaňte sa hádať,“ snažila sa Hana upokojiť situáciu, „obrazovka, dala som ti otázku.“
„Stratila som sa na chvíľku v agresívnom komunikačnom šume. Ale zachytil som ju a moja odpoveď je: U vás tomu hovoria botanické alebo zoologické záhrady.“
„Takže si budujete nejakú veľkú ZOO? No dobre. Ale načo tam potrebujete nás? Ja nie som ani botanik, ani veterinár.“
„Budujeme si na jednom z mesiacov veľké interplanetárne ZOO, povedané vašimi slovami. Majú tam byť zastúpené všetky podstatné formy života z jednotlivých planét dosiahnuteľnými našou civilizáciou. Váš druh je momentálne najvýznačnejšou zložkou fauny na Zemi, preto nesmiete chýbať vo výbere. Na vašej profesii nezáleží, ide o vašu zdravotnú kondíciu, aby ste sa dožili čo najvyššieho veku a dokázali sa rozmnožovať.“
„Vy nás tam chcete držať v klietkach, aby sa vaše deti na nás chodili pozerať ako na opice? Robíte si zo mňa srandu?“
„ Nie, myslím to vážne. Nemám v programe nastavené vtipkovanie.“
„Čo tu teraz máme robiť?“ rozplakala sa Viky.
„Venujte sa rozmnožovaniu. Náš vedecký tím sa poteší novému prírastku hneď po príchode do finálnej stanice.“
„Tak to je jediná vec, ktorú som ochotný podstúpiť pre tento hovoriaci program,“ ozval sa laškovne Roman a usmial na Hanu.
„Na to zabudni. To si radšej nechám zošiť stehná dokopy.“
„Čaká nás ešte dlhá cesta, dievčatá. Bude sa treba nejako zabaviť. Veď nám ani karty nedali a nemám pocit, že tá obrazovka je tu na to, aby nám premietali filmy. Nechceme predsa dráždiť ten hovoriaci algoritmus, lebo nám nenavarí obed. Obetujme sa pre vyššie dobro!“
„Tak toto trochu naši chovatelia nedomysleli,“ povzdychol si Jerguš.
„Čo konkrétne?“
„To s tým rozmnožovaním. Ja som totiž homosexuál!“ a usmial sa na Romana.
Viac o mne a mojej tvorbe nájdete na www.peterkalva.estranky.sk alebo na starom dobrom FACEBOOKu 😉
Teším sa na vašu návštevu v mojom online domove 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty