Peter Kalva

Tak si ho nechaj implementovať priamo do hlavy.

Na vlastné riziko, samozrejme.

„Chcel by som to porno dostať zo svojej hlavy,“ prosíkal som pred pracovníčkou v bielom plášti, ktorá si očividne užívala najkrajšie roky svojho života.

„Nie je problém, pane. Bude to stáť dvadsať tisíc eur,“ odpovedala mi s lišiackym úsmevom.

Striaslo ma pri slove „dvadsať tisíc“. Chvíľu som sedel len tak, nemo čumiac na jej starosvetský náhrdelník strácajúci sa kdesi v nádherne tvarovanom dekolte. Dnes to už so mnou nerobilo nič, ale kedysi by som si pri tom pohľade aj zaslintal.

„Ja som si to takto nepredstavoval. A prečo by som za to mal znova platiť také nekresťanské peniaze?“

„Pane, my sme vám nahrali do hlavy len to, čo ste si žiadali. Naša spoločnosť neberie žiadnu záruku za to, čo nahráva, ale za kvalitu vyhotovenia. Tému si vyberá klient na vlastnú zodpovednosť“

„No ale prečo je vymazanie tak drahé? Veď je to dvojnásobok toho, čo som zaplatil za nahrávanie!“

Usmiala sa zoširoka: „Viete, vymazávanie je zložitejšia operácia, náročnejšia na čas, kvalitu a k tomu preberáme aj zodpovednosť za to, že vymažeme len to čo treba, všetko ostatné musí ostať uchované.“

„Je aj nejaká iná možnosť, ako sa toho zbaviť?“

„Nie! Môžem vám dať termín? Vopred ale upozorňujem, že požadujeme zálohu v plnej sume výkonu.“

„Ešte si to premyslím,“ odvetil som skrúšene a ešte skrúšenejšie som vkráčal do zimnej ulice.

Bolo to pred pár mesiacmi, čo som sedel s Jožom a Pištom v krčme na našom tradičnom štvrtkovom pive. Ako obyčajne, sme nadávali na otravnú prácu, sviniarskych šéfov a večne uhundrané manželky.

„Mám toho tak akurát dosť,“ vykríkol zrazu Pišta asi po štvrtom pollitráku, „musíme niečo s tými našimi nudnými životmi niečo urobiť.“

„A čo by si chcel spraviť? Aj ja by som to najradšej zabalil a odišiel niekam na ostrovy v Karibiku. Ale mám tu ženu a deti, o ktoré sa treba starať. Pokiaľ viem, aj ty,“ kontroval mu na to Jožo.

„Nie, mám niečo lepšie,“ vyrukoval víťazoslávne Pišta s farebným letákom.

„Čo to je?“ pridal som sa konečne aj ja.

„Minule mi o tom hovoril kolega. Že vraj je to ešte lepšie ako vo filme. Veď viete v ktorom. Hral tam Schwarzenegger.“

„Ty tomu veríš?“ oboril som sa na neho.

„Garantujú, že ti vrátia všetky peniaze, ak to nebude mať spomínaný účinok.“

„O čom tu vy dvaja trepete?“ vyzvedal sa Jožo.

On bol totiž vždy trošku pozadu s dobou, takže o aplikácii myšlienok priamo do mozgu ešte nepočul.

„Absolútna novinka z Číny. Úplna šupa,“ spustil nadšene Pišta a smädno odpíjal z piva, „nemusíš nikam cestovať na dovolenku, či prežiť let vesmírom naživo. Stačí, že si zaplatíš a oni ti do hlavy aplikujú také spomienky, že to bude na nerozoznanie od reality.“

„A na čo je to dobré?“

„Predstav si, že by si chcel zažiť let na mesiac alebo na Mars. Dnes je to ešte stále riskantné a pre bežného pracujúceho finančne nedosiahnuteľné. Proste prídeš do firmy, napoja na teba nejaké tie trubičky a hadičky, pustia ti do hlavy spomienky, až ťa presvedčia, že si tam bol. Ba cítiš aj beztiažový stav na prechádzke po planéte, či preťaženie pri štarte. Garantujú, že si zapamätáš chute a aj vône. Prípadne aj sex, úplne reálny s nejakou desaťkozovou mimozemšťankou. Proste kompletka na vyžiadanie.“

„Ale ja nepotrebujem spomienky, ja potrebujem reálne zážitky teraz, nie akože v minulosti,“ poznamenal skepticky Jožo, ktorý bol zo zásady proti všakovakým hókusom pokusom.

„Nemusíš mať len spomienky akože z minulosti, vedia ťa naprogramovať tak, že to prežívaš v reálnom čase.“

Mňa táto téma zaujala až príliš, najmä po zmienke o sexe a o prežívaní v reálnom čase: „Tvoj kolega tam bol?“

„Jasné!“

„A čo si dal implantovať?“

„Stal sa svetoznámym futbalistom, najlepším na svete. Hoci nevie ani poriadne trafiť loptu, pri každej hre sám seba vidí ako majstra sveta, strieľa góly jeden za druhým, robí fintičky ako pred rokmi Messi. Jediným problémom je, že sa takto vidí len on sám. Ale najdôležitejšie je predsa to, že on je šťastný, no nie?“

„Idem do toho,“ vyhŕkol som bez prípravy.

Tak sa aj stalo, o pár dní sme ja a Pišta sedeli v kancelárii spoločnosti, ktorá sa zaoberala implementáciou živých spomienok do mozgu. Počiatočná suma ma trošku rozladila, ale napokon som uvážil, že nové auto až tak urgentne nepotrebujem a to staré ešte pár rokov vydrží.

Vybral všetky svoje úspory, samozrejme, bez vedomia manželky a mojich ratolestí, aby som si urobil život krajším.

„Čo to bude?“ pýtala sa ma prsatica v bielom plášti, keď som sedel v ambulancii, alebo ako sa táto miestnosť volala.

„Viete,“ zaodŕhal som sa hanblivo ako puberťák v sexuálnej poradni, „chcel by som prežívať sex v reálnom čase. So všetkými ženami, ktoré sa mi páčia. Kedykoľvek, kdekoľvek.“

Usmiala sa, ale nič nepovedala.

„Asi je to dosť nezvyčajná požiadavka?“

„Netrápte sa, ja svojich klientov nesúdim. Ale ľudia tu mávajú aj zvrhlejšie nápady,“ odrecitovala naučenú frázu a viac mi nevenovala pozornosť.

„Je to úplne super,“ chválil sa Pišta na štvrtkovom pive, „každý deň prežívam nejaké nové dobrodružstvo. Včera som ti odhalil sprisahanie medzinárodných rozmerov. Teroristi chceli vyhubiť našu civilizáciu nejakých extra smrtiacim vírusom, no ja som im spálil plameňometom práve včas.“

„Tá úloha tajného agenta ti ide riadne pod kožu,“ povedal Jožo, ktorý si neodpustil riadnu dávku irónie, „A čo ty, Casanova?“

„Chlapi, ja som za tých pár týždňov vyspal so ženami z každej rasy či náboženstva na všetky spôsoby. Už mi do zbierky chýba len Eskimáčka,“ usmieval som sa labužnícky.

„Veď počkajte, keď sa vám to preje.“

„Toho sa nebojím,“ bránil som sa presvedčivo.

No mýlil som sa. Zo začiatku som si užíval v mojej hlave dospelácke radovánky ako nenásytný králik. V momente, keď som stretol ženu, ktorá sa mi zapáčila, v hlave sa mi spustil program, ktorého výsledkom bolo živočíšny sex na tých najnepravdepodobnejších miestach. Väčšinou verejných, kde sa motalo na môj vkus priveľa ľudí.. Bol tak reálny, že som bol na pochybách, či sa to deje naozaj.

Hoci to všetko prebiehalo len v mojej hlave, moje telo o tom nevedelo a fyziologické funkcie sa rozbehli naplno. Nedalo sa to ukryť ani pred vlastnou rodinou, ani pred kolegami v práci, či spolucestujúcimi v električke.

Čo bolo najhoršie, keď sa to raz rozbehlo, nedalo sa to vypnúť.

Doma som to mal nahnuté, žena mi už začala baliť kufre, tak som musel zasiahnuť. Vybral som sa do spoločnosti, aby mi to vymazali z hlavy. No kde nabrať ďalších dvadsať tisíc?

Vyhľadal som Pištu, aby som sa zveril so svojím problémom.

„Aj ja som mal podobné nepríjemnosti,“ priznával sa mi Pišta, „v obchode som útočil na bežných nakupujúcich v presvedčení, že sú to nepriateľskí agenti, autom som preletel krížom cez park, keď som naháňal únoscov prezidenta. Skončil som na pár hodín kvôli tomu aj v cele predbežného zadržania, kde som si to chcel rozdať s nejakým pouličným bitkárom. Nemusím ti ani hovoriť, ako som dopadol,“ a ukázal na ruku v sadre, „no tomu je už koniec.“

„Ako sa ti podarilo zbaviť sa tých predstáv?“ pýtal som sa dychtivo s narastajúcou nádejou.

„Zaplatil som,“ odvetil smutne, „musel som si navýšiť hypotéku, aby som to utiahol.“

Moje nadšenie opadlo: „Svine!“

„Presne tak! Zarábajú na nás dvakrát. Nalákajú ťa na super reálne zážitky a napokon im ešte rád zaplatíš dvojnásobok, aby ťa ich zbavili.“

Viac o mne a mojej tvorbe nájdete na http://www.peterkalva.estranky.sk/ alebo na starom dobrom FACEBOOKu 😉